
.....cvak :DDDD. Ale vtedy mi to došlo...... vôňa, ktorú som cítila ráno na chodbe, bola tá istá, ako tá, ktorú som cítila práve teraz. Strapaté vlasy, hlava zaborená do dlaní, nohavičky, dlhé tričko, opuchnuté oči a na záver to najlepšie ................."spev"...... to bol dôvod toho jeho zvláštneho
úsmevu. Odfotila som sa s ostatnými...... namiesto poďakovania som sa len usmiala, Vera sa dušovala Tomovi, ako rada ich stretla, a nezabudla podotknúť, že sa chystáme na večerný koncert. Keď mi prišlo hlúpe, že tam ostatní len tak stojíme, a pozeráme na seba, som sa so zmeteným úsmevom opýtala Billa, či ráno trafil bez problémov do jedálne. Na to sa začal smiať, a povedal, že áno, že som mu pomohla. Tľapla som si po hlave, a začala sa smiať tiež. Ale smiech ma prešiel, keď som si spomenula na to, že večer majú koncert, a ja sa musím objaviť ešte u starej mamy.
úsmevu. Odfotila som sa s ostatnými...... namiesto poďakovania som sa len usmiala, Vera sa dušovala Tomovi, ako rada ich stretla, a nezabudla podotknúť, že sa chystáme na večerný koncert. Keď mi prišlo hlúpe, že tam ostatní len tak stojíme, a pozeráme na seba, som sa so zmeteným úsmevom opýtala Billa, či ráno trafil bez problémov do jedálne. Na to sa začal smiať, a povedal, že áno, že som mu pomohla. Tľapla som si po hlave, a začala sa smiať tiež. Ale smiech ma prešiel, keď som si spomenula na to, že večer majú koncert, a ja sa musím objaviť ešte u starej mamy.
Všetci sme sa so širokými úsmevmi rozišli každý svojou cestou. Zvyšok dňa som strávila ako duchom neprítomná. Prišiel večer, 17:40 hodín, a po niekoľko..... hmm...... asi hodinovom čakaní začali do Incheby Expo Arény púšťať kvantá kričiacich a tlačiacich sa báb :/. O malú chvíľu sme sa dostali všetci dnu. Nejaký neznámy chlapík začal kecať tie úvodné reči, lenže vďaka hluku som nič nepočula. Na nadšene vyletel zo zákulisia Gustav, Georg, a za totálneho kriku vysmiaty Tom a Bill. Bolo to ako vždy, hlučná atmosféra, Bill sa spievať pomedzi výkriky spievať, Tom sa tváril, že hrá na
gitare niekde v útrobách svojho obrovského oblečenia :DDD. Odohrali všetky piesne z albumu Zimmer 483, potom odohrali pár piesní z predošlého albumu. Bill začal niečo hovoriť nemecky. Nerozumela som, tak som sa pozrela na Veru,ale tá sa neobťažovala prekladať. Ale bolo mi jasné o čom je reč. Schrei....svetlá reflektorov začali blúdiť davom. Bill zbadal mňa a Veru, len sa prekvapene usmial a ukázal naším smerom. No mňa hádam porazí priamo na mieste.......Začala som na všetky svetové strany gestikulovať,nakoniec ma chvalabohu pochopil a vybral vytešenú Veru. Tá si odspievala, či skôr odkričala pár refrénov, a keď skončila Schrei, chalani sa rozlúčili, a vtiahli Veru dozadu. Hmmmm....panika. Množstvá chtivých báb sa hrnuli von, aby ukoristili pár podpisov na autogramiáde. Našťastie sa mi podarilo nenechať sa udupať davom. Pred budovou som sa postavila kúsok bokom, že počkám Veru. 10 minút.....15 minút.....20 minút....Very nikde. Začala som sa
trochu obávať. Bola som hladná, bolo veľa hodín, tma, a navyše sa poriadne ochladzovalo. Triasla som sa zimou.....mala som na sebe len tenkú mikinu a tričko. Zaregistrovala som ale nejakého veľkého chlapa, rútiaceho sa mojím smerom. Snažila som sa zachovať pokoj, ale keď sa prihrnul až ku mne, a začal na mňa niečo hovoriť dákou nemeckou hatlaninou, nebolo mi všetko jedno. V momente, keď ma schmatol za predlaktie som oľutovala, že som predsa nechodila na hodiny sebaobrany. Vliekol ma niekam naspäť do haly Incheby, a do priestorov, ktoré mi vonkoncom neboli povedomé. Vlečúc ma, si tá hora chlapa niečo stále brblala popod nos, lenže keď nepomáhali pokusy o fyzickú obranu, skúšala som to aspoň verbálne. Kým ma dovliekol do neznámej
miestnosti, stihla som vystriedať všetky anglické nadávky, ktoré som poznala. Márne. Dvere za mnou sa zatvorili, a v tom som počula povedomý smiech z rohu izby.
gitare niekde v útrobách svojho obrovského oblečenia :DDD. Odohrali všetky piesne z albumu Zimmer 483, potom odohrali pár piesní z predošlého albumu. Bill začal niečo hovoriť nemecky. Nerozumela som, tak som sa pozrela na Veru,ale tá sa neobťažovala prekladať. Ale bolo mi jasné o čom je reč. Schrei....svetlá reflektorov začali blúdiť davom. Bill zbadal mňa a Veru, len sa prekvapene usmial a ukázal naším smerom. No mňa hádam porazí priamo na mieste.......Začala som na všetky svetové strany gestikulovať,nakoniec ma chvalabohu pochopil a vybral vytešenú Veru. Tá si odspievala, či skôr odkričala pár refrénov, a keď skončila Schrei, chalani sa rozlúčili, a vtiahli Veru dozadu. Hmmmm....panika. Množstvá chtivých báb sa hrnuli von, aby ukoristili pár podpisov na autogramiáde. Našťastie sa mi podarilo nenechať sa udupať davom. Pred budovou som sa postavila kúsok bokom, že počkám Veru. 10 minút.....15 minút.....20 minút....Very nikde. Začala som sa
trochu obávať. Bola som hladná, bolo veľa hodín, tma, a navyše sa poriadne ochladzovalo. Triasla som sa zimou.....mala som na sebe len tenkú mikinu a tričko. Zaregistrovala som ale nejakého veľkého chlapa, rútiaceho sa mojím smerom. Snažila som sa zachovať pokoj, ale keď sa prihrnul až ku mne, a začal na mňa niečo hovoriť dákou nemeckou hatlaninou, nebolo mi všetko jedno. V momente, keď ma schmatol za predlaktie som oľutovala, že som predsa nechodila na hodiny sebaobrany. Vliekol ma niekam naspäť do haly Incheby, a do priestorov, ktoré mi vonkoncom neboli povedomé. Vlečúc ma, si tá hora chlapa niečo stále brblala popod nos, lenže keď nepomáhali pokusy o fyzickú obranu, skúšala som to aspoň verbálne. Kým ma dovliekol do neznámej
miestnosti, stihla som vystriedať všetky anglické nadávky, ktoré som poznala. Márne. Dvere za mnou sa zatvorili, a v tom som počula povedomý smiech z rohu izby.
by Karolína