
"VERONA!!!" Okríkla som vyrehotanú blondínku. "Preboha, načo ma sem odvliekli, ja som ťa čakala vonku !" Kým som striedala všetky odtiene červenej, oboznámila ma so situáciou. Vraj máme počkať, kým "hviezdičky" dokončia autogramiádu, že vraj prídu sem, dajú podpis nám (neviem dačo, keď už podpisy máme....), a pôjdeme kade ľahšie. "A prečo nemôžeme ísť už teraz?" ....."lebo mňa vtiahli dozadu, keď som si svoje odspievala ...(vraj odspievala :DDD) a pustia ma až keď sa to trochu vyprázdni. A ty tu pekne počkáš so mnou...."..."dobre teda, počkáme, kým sa to trochu neuvoľní, ale potom padáme..." ...podotkla som. "Máš Tokio Hotel rovno pod nosom, a prvé čo ťa napadne je, ako odtiaľto čo najskôr vypadnúť?" povedala Vera trochu namrzene. "Tokio Hotel neTokio Hotel , som hladná, je mi zima a mamu pravdepodobne nebude zaujímať, prečo nie som doma načas.A o domáce väzenie rozhodne nestojím!"......odsekla som trochu dotknuto.
"Tak fajn..."prehodila Vera zmierená so situáciou. Sedeli sme samy v izbe na pohovke asi dobrú polhodinku, a nedočkavo sa rozprávali. Teda keď sa stretnú dve ukecané baby, tak jedna skáče do reči druhej :DDD. Ale v tom som dostala taký záchvat smiechu ,až mi ušlo, že Vera doslova podskočila, keď sa otvorili dvere. A hádajte, kto tam vytlemene stál? Áno, presne tak............... hmmmm........ manažér :DDD......a v tesnom závese za ním jeho zverenci. Všetci ešte totálne vysmiati a unesení z tých báb, čo sa ich pred chvíľou pokúšali čo i len dotknúť. Tak sme tam všetci len stáli, pokiaľ manažér nezačal konverzáciu: "No, slečny, odfoťte sa, a potom môžete ísť, máme ešte veľa práce." Poznamenal razantne. Ale povedal to takým odporne povrchným tónom. Táto veta ma skutočne až zamrazila......Ja som sa hádam trepala do zákulisia?....prehnalo sa mi mysľou. V tom okamihu som sa na manažéra zamračila, a ironicky zo mňa vypadlo....."ďakujem, ale podpisy aj fotky už máme, nebudeme vás zdržiavať...." Prešla som pomedzi Billa a Georga ku dverám, a keď na mňa všetci pozerali, ešte stále poriadne prekvapení, som otvorila dvere a anglicky pokojným hlasom dodala: "No, chlapci, nechceli sme rušiť, sme rady, že sme vás videli...Vera, ideme, som hladná...." Vera tam len s otvorenými ústami stála a zarazene na mňa hľadela. Tom sa do toho ale pohotovo zapojil, a anglicky povedal.....ehmmm....aj ja mám hlad....a ostatní len súhlasne prikyvovali. V tej chvíli Georg už nenápadne postrkoval nervózneho, dôležito sa tváriaceho chlapíka von z miestnosti na chodbu. "Hmm....dáme si na chvíľu pauzu, zvyšok rozoberieme zajtra.." s úsmevom dodal Bill cielene na manažéra. S Verou sme stáli na jednom mieste, a udivujúc sa, čakali, čo sa bude diať. Bill, Tom, a Gustav nás vytlačili na chodbu za Georgom. "Kam ideme ?" jasne sa spýtala Vera. "Vraveli ste že ste hladné.......tak sa ide jesť.".....preniesol Tom s úškrnom. "Čo poviete na niečo jedlé, hm?" ...... pokračoval. Nevychádzala som z údivu. Nestihla som ani namietať, a Vera už nadšene prikyvovala. Medzi tým sa chalani na niečom dohadovali. Nemecky samozrejme. Znervózňovalo ma to, tak som mrkla na Veru. Tá sa len škerila od ucha k uchu, ale prekladať sa neobťažovala. Vyšli sme pred budovu, kde chalani rozdali niekoľko autogramov zvyšným pár fanynkám, čo vonku ešte stáli. Potom nás dobehli, a postrčili do nejakého auta. Dorazil nejaký slušne vyzerajúci pán, zrejme šofér, a vyrazilo sa. V aute sa rozprúdila dosť živá debata, ktorú začala Vera. Všetci jej buď pilne prikyvovali, alebo sa horlivo zapájali. Nerozumiem nemecky, ale podľa Tomovej gestikulácie bola reč o koncerte. Gustav si všimol, že sa nezapájam do rozhovoru, nemecky na mňa niečo prehovoril. Anglicky som začala vysvetľovať, že nemecky nerozumiem. Zatiaľ čo pokračovali v debate, zazvonil mi mobil. "Áno?"....zdvihla som telefón.......
by Ewelinka
tak toto je dobraa blbost vsetko ste si vymysleli tokio hotel totiz vobec nedavali podpisy na koncerte ja som tam bola....uplna kokotina